Pijacké Topánky

Naučiť sa piť nie je vôbec ľahké. A naučiť sa chodiť je ešte asi ťažšie. Úplne najťažšie je chodiť spitý. Paradoxne sú toto ale dve najpotrebnejšie zručnosti k obsluhe Drinking Shoes.

Napríklad to chodenie. Úplne na začiatku človek vypadne z delohy. Pokrčený, mokrý, lepkavý, klepe ho - jak ráno na výlete v Amsterdame. K tomu zima jak v mongolskej unimobunke, hluk kompresora a z brucha trčiaci kábel. No proste cítiť z toho podraz, že po tej sľubovanej červenej pirule to malo vyzerať aspoň o jednu cenovú lepšie. Aj by sa človek vystrel, zabohoval si, prehodil si koule. Lenže vysvitne, že po 9 mesiacoch v stave nakladaného hermelínu to prakticky nie je veľmi možné. Nasleduje prvý kontakt so slovenským zdravotníctvom, sprcha, fotka, výhradne tekutá strava a z brucha furt kus toho káblu. Chlapi na izbe ale hovoria, že je to pohoda, ono to vraj vyschne jak stará kožka zo slaniny a odpadne.

Na druhý deň návšteva. Ožratý foter s troma karafiátmi v celofáne a dvoma v žile. Plus káva pre sestričky a zdecimovaný kamarát zo včera, ktorému to prišlo jak super nápad prísť. Našťastie z toho máš konské hovno, keďže, po prvé, vidíš na 30 cm, aj to len rozmazane, a po druhé, aj keď niečo počuješ, netušíš, z ktorej strany to priletelo. A preto je to aj nepodstatné.  Svetlo je problém. V tme je to ešte horšie, ale zároveň jediný pokoj čo máš. Skôr než sa dostaneš domov a začne na teba v rôznych intervaloch hučať panoptikum ksichtov, ktoré do toho ženie iba povinnosť plynúca z faktu, že určitú sadu dedičnej informácie máte, nikto sa vás nepýtal, totožnú. A teraz. Cítiš sa jak vo Vietname, lebo prvé čo ti napadá je, že “necítim si nohy!”. A čakáš, že nablízku bude kamarát z roty, ktorý ti povie, že to bude dobré. No nebude. Chvíľu totiž trvá, aj kým prídeš na to, že tá ruka, čo ťa jebe do ksichtu je vlastne tvoja. To už máš za sebou zistenie, že v celej tejto situácii si absolútne bezmocný. Si odkázaný na, aspoň, minimálny stupeň kompetentnosti tvojich tvorcov, dúfajúc, že neskončíš nafúknutý a na strope ako v Trainspottingu. Totiž, okrem iného, si namiesto lebky nafasoval štyri kostenné lupene, ktore sa ani neprekrývajú. S tým veru nikomu hlavičku nedáš keď ťa obleje pivom.

Popíšme si ale tvoj štartovací balíček superschopností: 1) Sací reflex. Vďakabohu, tento rozdávajú od začiatku. Toto už nezabudneš nikdy a stopercentne Ťa to bude sprevádzať do posledného glgu. Strava, ako bolo spomenuté, je jedine tekutá a z jediného zdroja. Našťastie, v mimoradne sympatickom balení. Skúšajú Ťa neskôr oklamať všelijakými latexovými náhradami, z ktorých nič nejde. Ale skúsený pijak ich prekukne hneď a je mu z toho akurát tak do plaču. Bystrejší navyše chápe lepšiu využiteľnosť latexu niekde úplne inde. S tým je spojený aj tzv. Hľadací reflex. Vďaka nemu nájdeš bradavku či fľašku aj po tme. Hodí sa celoživotne. 2) Schopnosť zovrieť päsť keď sa v nej niečo ocitne. Frajeri začínajú kozami, väčšinou Ti tam ale pchajú prsty. Evolučne veľmi užitočné kým sme boli opičky, neskôr pri návrate do štádia opice oceníme opäť. 3) To isté sa snažíš robiť aj na nohách. Opäť, užitočné pre opičku, ale poldecák, kľúče od miešačky ani klarinet tým nechytíš. Superschopnosť do počtu, a la Prechádzka. 4) Moorov reflex. Na to, že dokopy toho nič nevieš, je celkom komplikovaný. Je reakciou novorodenca na zľaknutie. Má tri fázy: symetrický pohyb rukami nahor a do strán, s otvorenými dlaňami a nádychom. Nasleduje zmrznutie. Uvoľňuje sa adrenalín, zrýchľuje sa tep, prehlbuje dýchanie. Tretia fáza je objatie horných končatín, nasleduje výdych, plač alebo krik. Spoznali ste sa v danom popise keď vám barman nechcel o pol piatej naliať, alebo keď vám žena oznamuje, že sa ide k svokre? Výborne. Vyhľadajte odbornú pomoc, pretrvávanie tohto reflexu po 6. mesiaci života je patologický príznak. 5) Na záver jeden dôležitý – chodenie. Ak novorodenca chytíme pod pazuchami tak, aby sa nôžkami dotýkal pevnej podložky, začne napodobňovať chôdzu. Povedomé? Možno vás už takto brali z krčmy “na Ježiša”. Tam sa to celé začína. Chodenie väčšina z nás začína ovládať okolo 12teho mesiaca a prestáva okolo pol piatej ráno. K jeho ovládaniu vedie tŕnistá cesta za mimoriadne mizerných podmienok na štarte. Pointou teda je, vážiť si túto schopnosť, keďže len mizivé percento šťastlivcov sa rodí ako kus koňa, či lamy, ktoré chodia plnohodnotne od narodenia.

O poslednej nedocenenej superschopnosti – úspešnom vylučovaní – niekedy v ďalšej edícii, keďže danosť ovládať ju, nie je za každých okolností nevyhnutne samozrejmosť. Nabudúce teda o pití…

DS! :)